Twilight FF

1) První den ve škole: What I go to school for

2) Budící píseň: Baby Cry

3) Zásluha:

4) Boj: Innocent sorow

5) Priorita:

6) Životní šance:

7) Láska: Almost lover

8) Svatba: svadobný pochodXD

9) Sex: I am too sexyXD

10) Dítě: Frozen

11) Rozchod: SMS

12) Vzpomínka: Memories

13) Rodina:

14) Přátelství:

15) Životní chvíle: Paradise

16) Život:

17) Smrt: Frozen

18) Smuteční píseň: Hand of sorow


Reťazák, ktorý si môžu urobiť všetci smrťožrúti teda pokiaľ im to Voldemort dovolíXD, predávam ho všetkým neexistujúcim literárnym postavám....

PO PIATICH ROKOCH...

Aireen Nelsonová

„Daren,“ cítila som, ako sa ma dotýkal. Celou svojou bytosťou som vedela, že to čo robíme je správne. Nikomu tým predsa neubližujeme. Nemohla som ho prestať bozkávať. Bol preč tak dlho. Celé tri mesiace som nemohla byť s ním kvôli vyhrážkami prichádzajúcim zo strany upírov. Občas aj vlkolakov. Hrozne mi chýbal. Potrebovala som mu dať najavo svoju lásku. Daren mal pravdu. Nám čas plynie inak. Láska trvá dlhšie a všetky pocity sú oveľa intenzívnejšie. Hlavne v mojom prípade. Stala som sa krížencom medzi dvoma druhmi. Stalo sa mi to po pôrode. Moje dieťa ma zmenilo do takej podoby. Môj syn bol takisto tiež taký. Dosť divoký, neposedný s absolútne nevypočítateľnou povahou.
Jemne sa pohrával s mojím tričkom. Pomaly sa dotýkal pokožky, ktorá tak veľmi potrebovala jeho pohladenie.
„Všetko je v poriadku. Ordináciu opäť budem môcť otvoriť. Budeme si musieť dávať pozor, ale rozhodne nedovolím, aby nám niekto ubližoval. Nell sa za teba prihovorila. Je rada, že si ju predo mnou zachránila... Okrem toho si tiež aj upírka. Už nemajú v rukách žiadne zbrane proti nám. Obe strany sa s tým musia zmieriť,“ pomohla som mu zobliecť si nohavice. Pomaly som mu ich stiahla.
„Edward sa tiež za nás prihováral. Vraj nám majú dať pokoj, ak nechcú, aby sa proti nim postavil. Nakoniec je to správny chlap. Cullenovci boli ku mne takisto veľmi milí. Až mi bolo ľúto, že som sa k nim choval tak odmietavo,“ odvetil spokojne. Chvíľu sme len stáli v objatí.
„Som rada, že sa všetko dalo do poriadku. Ľúbim ťa, Daren,“ chcela som, aby to vedel. Nikdy predtým som sa neodvážila to vysloviť nahlas.
Usmial sa a zopakoval tie slová. „Ľúbim ťa, Aireen,“ potrebovala som to počuť, aspoň raz v živote.
Nežne som dokončila vyzliekanie. Opäť som pred ním stále nahá. Netrpezlivo som čakala na jeho dotyky. Obdivovala som jeho telo, aj keď sa stále objavovali nové zranenie. Dotkla som sa tej chladnej pokožky. Vychutnávala som si silu toho jedinečného kontaktu. Pobozkala som ho na citlivé miesto. Dovolila som svojim inštinktom, aby ma správne viedli.
Daren zastonal, keď som sa dotkla jeho penisu.
Nie všetko čo sme prežili bolo nádherné. Hádali sme sa, občas sme sa spolu ani nerozprávali. Náš vzťah bol napriek tomu veľmi dobrý. Obaja sme boli verní nášmu sľubu. Ak medzi nami nastali nezhody, nešli sme sa vyplakať do cudzieho náručia. Život sme brali taký, aký je. Žili sme pre túto chvíľu. Pre dnešok.
Počúvala som jeho spokojné stony. Vnímala som rozkoš, ktorú prežíval. Lichotilo mi, že ju prinášajú práve moje ústa.
Potom ma pobozkal a položil na posteľ. Oplatil mi všetku moju starostlivosť. Prenikol do môjho tela. Spojili sme sa, navzájom sme si vychutnávali našu blízkosť. Prispôsobili sme sa potrebám svojich tiel. Bolo nám spolu dobre. To som považovala za dôležité.
Podarilo sa nám vystihnúť čas, keď sme neboli ani unavení, ani podráždení. Cítila som jeho pohyby. Chcela som ho mať pri sebe čo najbližšie. Zúfalo som potrebovala každý jeho dotyk.

***

„Mami, kedy sa vráti ocko?“ môj syn Andrew sa ma pevne držal za ruku. Lízal jahodovú zmrzlinu a neustále mi kládol otázky. Náš pes Spider poskakoval okolo mňa. Preťahovali sme sa pomocou vodidla.
„Večer určite príde. Zajtra pôjdeme na chatu aj s naším psom. Ešte sa musíme trochu pripraviť...“
Už som sa nemohla dočkať. Zabehať si vo voľnej prírode bolo pre mňa veľmi príjemné.
„Veľmi sa teším, rád pozorujem zvieratká, ale veľmi mi nechutí ich krv. Mami, prečo ocko nemôže jesť normálne jedlo a my áno?“
„Daren je úplný upír. Jedlo mu vôbec nechutí. Ty si polovičný upír a môžeš si svoju potravu sám zvoliť. Krv však občas tiež potrebuješ. Ja mám len pár upírskych daností. Dostala som ich od teba,“ prešla som mu rukou po hustých vlasoch.
„Hlavne, že nás ľúbi. To jediné je dôležité. To, že potrebuje krv mi vôbec neprekáža,“ odvetil spokojne.
„Čo sa stane, keď sa narodí môj obraček. Aj on ti niečo dá?“ opýtala sa nesmelo.
„Vedel, že som opäť tehotná,“ spoznal, že sa opäť veľmi rýchlo mením.
„Áno, dostanem opäť výnimočný dar.“
„Pozri mami, tam je Bella!“ malou rúčkou ukázal na ženu, ktorá sa k nám priblížila. Bola krajšia ako ja. Mala oveľa viac síl. Napriek tomu sme sa veľmi zblížili.. Boli sme určitým spôsobom prepojené.
Držala za ruku svoju dcéru. Svoju jedinú istotu vo svete plnom nástrah. Spoločne sme prešli kus cesty, ale napokon sme sa nedokázali úplne rozdeliť.

Koniec

O týždeň neskôr...

„Daren, dnes by si nemal chodiť, na miesto kde sa tajne stretávate. Objaví sa tam Jacob,“ upozornila ma Alice.
„Odkiaľ vôbec vieš, že sa chcem s niekým stretnúť?“ zamračene som si ju premeral. Vždy vedela, čo sa mi stane a to ma trochu znervózňovalo. Akoby ma sledovala. S nikým z rodiny som sa poriadne nestýkal. Utekal som pred nimi a vyhýbal som sa im. Počas robenia domácich úloh ma však vyhľadala sama.
„Vidím budúcnosť a nechcem, aby ste sa pobili. Stane sa to, keď nevezmeš mobil a nezrušíš to rande,“ vzala zo stola malý čierny mobil, pomerne ošarpaný a ošúchaný. Starý typ, ktorý už vôbec nikto nepoužíval. Zamávala mi ním pred očami.
Nič novšie som neuznával. S vyklápacími zasúvacími a ktovie akými novinkami som sa vôbec necítil dobre. Teda okrem notebooku a internetu. Ten som mať musel, aby som mohol zisťovať nové informácie o zvieratách.
„To nie je tvoja starosť. Čo, ak ten psisko potrebuje poriadny výprask. Zrejme si o to koleduje, keď sa mieša do mojich záležitostí. Okamžite ho vráť na miesto a prestaň ma znervózňovať,“ vôbec som sa k nej nesprával priateľsky. Hnevalo ma, že musí všetko vedieť.
„Nepôjdeš nikam! Carslisle si neželá, aby si vyvolával zbytočné konflikty.“
„Nech mi to príde povedať sám. Hovorcov na vedomie neberiem,“ zaboril som nos do knihy a prestal som si ju všímať.
„Si neznesiteľný!“ zavrčala podráždene. Konečne vypochodovala z mojej izby a nechala ma samého. Možno by som nebol taký nepríjemný, keby som mohol ochutnať ľudskú krv. Zvyknúť si na tie ich lovy bolo pre mňa dosť problematické.
Neustále som musel myslieť na tú sladkú chuť krvi, ktorá tak plynule prúdila mojimi žilami. Na opojenie, ktoré prinášala práve tá ľudská.
Odložil som všetko, čo som začal robiť. Priam som sa tešil na poriadnu bitku. Lepšiu správu mi naozaj nemohla povedať.
Mobil ako na povel zazvonil. Zazrel som novú sms správu. Nemôžem prísť. Jacoba našli zraneného. Som s ním v nemocnici. Ozvem sa neskôr. Aireen.
„Kto ma zas predbehol? Alice, vráť sa!“ vybehol som von za ňou.
„Prečo si mi klamala?“ zavrčal zhrozene.
„Netáraj, to nie je pravda. Skrátka sa práve teraz všetko zmenilo. Budúcnosť sa občas veľmi radikálne zmení. Mal si sa s ním pobiť ty, ale zrejme to urobil niekto iný. Naozaj neviem...“
Kto to urobil? Rýchlo som naťukal do mobilu pár slov.
Odpoveď prišla až o pár minút. Môj starý otec. Prišiel k nám na návštevu, nejako sa nezhodli... No neviem presne o čo šlo, ale Jacob si to poriadne odskákal.
Ten starý vlk má riadne silnú päsť a celkom dobré reflexy. Zrejme ho zložil, skôr než stačil vôbec niečo urobiť. Už som s ním pár krát bojoval a keby sme neboli v presile dopadlo by to dosť zle.
Mal som dostatok kreditu tak, som sa ešte trochu rozpísal. Vlastne sme si celkom dobre pokecali prostredníctvom modernej techniky.
Ja: Tak to bol určite neskutočný zážitok. Škoda, že som to nemohol vidieť. Posielam bozk.
Ona: mne alebo starému vlkovi?
Ja: no veľmi vtipné, fakt. Ale starý vlk je fakt borec.
Ona: to musím uznať, aj keď tie zlomené rebrá a puknutá lebka... to trochu prehnal...
On: nádhera
Ona: si zlý
On: ja viem...
On: a ty mi nepošleš pusu?
Ona: jasné, ale osobne je to lepšie...
On: Carlisle ma volá. Musím prestať písať. Neskôr...maj sa.

***

Len s veľkou neochotou som sa priblížil ku Cullenovcom. Boli tam všetci a čakali na mňa. Zazrel som aj akési čudné dievča, ktoré mi niekoho pripomínalo. Keď som podišiel bližšie všimol som si, že sa vôbec nehýbu, akoby ich len niečo pridržiavalo. Moc znehybniť akékoľvek telo na pár minút a napodobňovať hlasy. Presne tieto schopnosti patrili osobe, ktorú som už netúžil nikdy stretnúť.
„Nell?!“ schmatol som ju tak prudko, až som takmer zvalil na zem Jaspera. Stískal som jej ruky a triasol som ňou. Chcel som, aby ich pustila. Ona sa len hystericky smiala a dotýkala sa ma studenými rukami.
„Ahoj, Daren. Vyzeráš veľmi dobre... Lepšie ako pred mnohými rokmi,“ pokúsila sa ma zo seba striasť, ale nemala dostatok potrebnej sily.
„Pusti ich! Počuješ!“ vedel som, že ak paralýza bude trvať dlho môžu na to doplatiť ich telá.
„Neboj sa majú ešte pár minút čas. Kým ich to pohltí... Potom tu budeme sami,“ poriadne ma poškriabala na krku. Tlačil som jej hlavu k zemi.
„Ak neprestaneš, dopadne to veľmi zle, ale hlavne pre teba. Máš tri sekundy. Buď prestaneš alebo s tebou skoncujem,“ silno som jej stisol ruky. Bol som schopný ju na mieste roztrhať. Výčitky voči nášmu druhu som nikdy nemal.
Upírka okamžite pochopila vážnosť situácie. Prestala pôsobiť na ich telá. Všetci sa začínali hýbať.
„Ešte sa uvidíme. Zatiaľ pôjdem pozdraviť tvoju novú obeť,“ odsotila ma od seba. Podarilo sa jej dostať von. Nemohli ju zastaviť. Boli príliš dezorientovaní a chvíľu im trvalo, kým vôbec začali vnímať. Ja som sa okamžite vybral za ňou. Nová obeť to mi až priveľmi pripomínalo Aireen. Nechcel som, aby sa k nej priblížila. Vedela o mne až príliš veľa. Všetko o temných stránkach, ktoré moja priateľka zatiaľ nemusela spoznať. Okrem toho som sa obával, že jej ublíži.

Rozprávač: Daren Nelson

Sedel som pred domom a díval som sa na moje nové auto. Bolo to priam neskutočné a poburujúce. Ja, už takmer viac než 200- ročný upír sa musím podriadiť krutým pravidlám. Nepiť ľudskú krv, to je ten najhorší trest.
Inú možnosť však nemám. Doma sa ukázať nemôžem. Roztrhali by ma na márne kúsky a naša povestná svorka, o tej už ani nehovorím. Všetci si želajú moju smrť a bolo by príliš nebezpečné žiť medzi rozhnevanými príslušníkmi vrčiaceho kmeňa.
Čaká ma opäť maturita už asi tak po neviem koľký krát si to opäť zopakujem. Pár krát som bol už aj na výške. Teda vystriedal som viaceré, najdlhšie som sa zdržal na veterinárnej. Jedno z mojich povolaní je veterinárny lekár. Tým som sa stal už dávno, ale pre istotu som si zopakoval ešte jednu takúto školu, aby som nabral nové vedomosti.
Moja premena na upíra sa tiež odohrala v ambulancii. Môj otec bol praktický lekár. V tých časoch sa ešte o zvieratá veľmi nezaujímali. Prišiel som za ním kvôli nejakej drobnej rane po bitke so spolužiakom. Namiesto neho som však v ambulancii našiel ženu. Bola veľmi krásna, priam nadpozemsky. Akoby som videl anjela, ale zároveň aj diabla v jednej osobe. Volala sa Nell.
„Prišiel si za ockom, drahý. Tak to ťa musím sklamať, on už je mŕtvy,“ zotrela si z pier krv a vrhla sa na mňa. Ochutnal som temnotu a stal som sa jedným z nich. Viem, že som ju mal nenávidieť, ale bola taká nádherná. Nemohol som odolať jej kráse a divokej povahe. Vtedy ma zaujímalo len uspokojenie fyzických potrieb môjho tela. Až neskôr sa začala ozývať túžba po pomste. Keď všetci naokolo podliehali smrti a ja som stále nenachádzal nikoho blízkeho. Nell sa so mnou pohrávala, ale nikdy dlho neostala pri mne. Môj život s ňou bol peklom a rozkošou. Nič viac odo mňa nepotrebovala. Vysmievala sa mojim pokusom o zblíženie... Potom prešlo mnoho rokov, mnoho nocí som strávil len s ňou. Prešlo mnoho času, kým som pochopil, že ju už viac nepotrebujem. Odišiel som od nej a už nikdy sme sa nestretli. Neviem, čo sa s ňou stalo ani ma to veľmi nezaujíma. Vystriedal som mnoho mien, domovov, ktoré mi nepatrili. Zabíjal som a krátil ľudom ich životný čas. Taká bola moja minulosť a moja prvá skúsenosť s takzvanou láskou. Po nej prišli aj ďalšie, ale žiadna z nich nemala už také dlhé trvanie.
Bol som ponorený do spomienok, ktoré sa neustále spájali a prehlbovali. Cítil som sa opustený. Dokonca aj medzi svojimi. Nasadol som do auta a naštartoval som. Vedel som, že nesmiem ísť jedine do rezervácie, ale ostatné miesta boli pre mňa prístupné. Dlho som sa vozil po meste. Bezcieľne som blúdil.
Zaparkoval som na opustenom mieste, ktoré mi vôbec nič nepripomínalo. Otvoril som okienko. Nočný vzduch ku mne prúdil. Mohol som ísť kamkoľvek. Cítil som sa slobodný ako nikdy predtým. Chcel som odísť. Bol som už rozhodnutý, niekam ujsť.
Vtedy som to uvidel. Malý záblesk nádeje. Možno znamenie, že tu mám ostať. Bola to ona. Pomaly kráčala po ceste bez toho, aby si všimla, že ju niekto pozoruje. Zrejme si tiež ťažko zvykala na nové prostredie.
Pohrávala sa s kľúčmi. Dotýkala sa prívesku- miniatúrneho vĺčika, ktorého jej zrejme niekto daroval. Potom pomaly vykročila smerom k môjmu autu. Myslel som si, že príde až ku mne. Stále som si nebol istý, či ma náhodou nejakým spôsobom nedokáže vycítiť. Mal som nutkanie naštartovať auto a zmiznúť, ale nedokázal som to urobiť. Zaujímala ma jej reakcia.
„Čo tu robíš? Prečo ma sleduješ?“ bez okolkov podišla celkom blízko.
„Nevedel som, že budeš tu. Je to náhoda,“ otvoril som dvere a chcel som vystúpiť. Ona ma však opäť prekvapila.
„Môžeme sa trochu pozhovárať? Snáď už nie si na mňa taký nahnevaný,“ bola trochu nervózna, ale napriek tomu pôsobila prirodzene. Neutekala predo mnou a neobviňovala ma zo svojho nešťastia. To bol rozhodne dobrý začiatok mierumilovného stretnutia.
„Áno, poď sem. Pokojne si môžeš ku mne sadnúť. Nezjem ťa,“ požiadal som ju chladne. Chcel som byť trochu viac neprístupný, aby si nemyslela, že zabudnem nato, ako ma opustila
„Neviem, či je to dobrý nápad. Naposledy, keď sme sa pokúšali spolu nadviazať kontakt takmer to skončilo katastrofou,“ chcela z toho nepochybne vycúvať.
„Sľubujem, že sa budem správať slušne. Nič sa ti so mnou nestane. Nebudem ťa dokonca ani provokovať, ani sa ťa dotýkať,“ vyhlásil som pokojne. V tú noc nebol čas na rozbroje. Keď pominula blízkosť vlkolakov a upírov, ktorý do nás večne hučali, že to nie je správne, nemal som dôvod k násiliu.
„Tak sa ti pokúsim veriť,“ odvetila nesmelo. Sadla si na sedadlo spolujazdca a chvíľu sa na mňa len mlčky dívala.
„Minule si sa nado mnou zľutoval. Pomohol si mi, aj keď to vôbec nebola tvoja povinnosť. Ďakujem ti, Daren,“ v rukách stískala vĺčika. Stále sedela dosť kŕčovito, akoby sa bála, že poruším dohodu. Telo mala napnuté a pripravené veľmi rýchlo zareagovať.
„Je to aj moja vina. Nemal som tvoju rodinu zapliesť do takého vážneho konfliktu. Mal som urobiť niečo úplne iné. Tiež som sa len skrýval za naše pravidlá a predsudky. Mohol som sa tomu všetkému postaviť na odpor, ale nebol som o nič lepší než ostatní. Mojou najväčšou chybou bolo práve to, ako som sa k tebe správal, keď mi došlo, že si vlkolak. Práve vďaka tomu som dopadol tak zle. Mohlo to skončiť aj oveľa horšie. Mala by si vedieť, že neľutujem nič z toho, čo sa stalo. Mrzí ma len to, že sa im to podarilo. Rozdelili nás. Vyvolali v tebe strach a odpor. Chápem aj ich dôvody, ale nemôžem sa s tým zmieriť,“ nervózne som položil ruku na volant.
„Nechcem nikomu ublížiť. Už si nie som ničím istá. Neviem, čomu mám vlastne veriť. Dokonca netuším, čo si mám myslieť o tebe. Sme prirodzení nepriatelia. Spomínaš si, čo sme cítili, keď sme sa postavili proti sebe?“ veľmi dobre si na tie pocity spomínala. Najprv mala nesmiernu chuť bojovať, poraziť ho. Donútiť ho prosiť, ale neskôr jej bolo jasné, že to robí len kvôli túžbe po dotyku. Spoliehala sa naňho ako na partnera. Nebrala to vôbec až tak vážne.
„Bolo to zvláštne, akoby sme sa len hrali. Aj keď to možno malo byť bolestivé, nemal som pocit, že to bol rovnaký boj, ako s inými vlkolakmi. Neplánoval som ti vážne ublížiť... Bola to len trochu drsnejšia hra,“ páčilo sa mi byť v jej blízkosti. Bolo to celkom príjemné rozprávať sa bez hnevu a bez akýchkoľvek neželaných svedkov.
„Nemohli by sme ostať spolu? Ešte sa tak dôkladne nepoznáme, možno by sme si mali dať šancu. Ostaňme v kontakte a čas ukáže, či to náš vzťah vydrží ten tlak,“ nechcel som, aby ma odmietla.
„Možno by sme to mohli skúsiť. Záleží ma na tebe, aj keď som si to nechcela pripustiť. Chcem byť súčasťou tvojho života,“ ten môj smutný pohľad zrejme a úprimné slová zrejme zabrali. Cítil som, že ma začína viac brať ako obyčajného chlapca, ktorí sa jej náhodou priplietol do cesty. Len chlapec a dievča. Nič viac nič menej.
„Nebudeme sa vôbec ponáhľať. Tu nám nehrozí až také veľké nebezpečenstvo ako doma. Máme nekonečné množstvo času,“ chcel som sa jej dotknúť, ale potlačil som ten náhly pocit. Nemohol som nič urobiť. Dokonca som mal veľké problémy pri udržaní svojich vlastných inštinktov.
„Tým si nikdy nemôžeš byť úplne istý. Myslím si, že celý svet je istým spôsobom zvláštny. Všetci hľadajú lásku. Každý to však zrejme chápe inak. Niekomu stačí len jedna z jej podôb. Na chvíľu príde, potom zas zmizne. Nemám veľa skúseností, ale chcela by som poznať tvoj názor. Prečo nemôže láska trvať večne? Prečo môže po čase omrzieť?“
„Raz som si myslel, že som niekoho stretol, ale bola to len túžba. Neskôr som sa zameriaval výlučne na krátkodobé vzťahy. Moji priatelia sa však rozchádzali, opäť si zakladali životy s inými ľuďmi. Viem, ako to bude znieť, ale slovo navždy je veľmi silné. Možno až príliš drastické. Nič netrvá večne. My sme možno nesmrteľní, ale tiež môžeme odísť, ak nás niekto zabije. Nemôžeme ani dnes vyhlásiť, že som úplne nesmrteľní a prežijem ďalších pár storočí. Môže sa to stať, ale nemusí. Ja mám schopnosť rýchlejšie odhadnúť začínajúcu sa chorobu a väčšinou nájdem správne riešenie, ale stáva sa ja to, že zlyhám. Myslím si, že je dôležité sústrediť sa na prítomnosť. Teraz si tvoríme naše životy, teraz máme šancu rozhodnúť sa. Možno zlyháme aj tisíc krát, ale taký je už život. Nikto ti nezaručí, že aj ak vzťah dobre funguje ostanú spolu a nerozídu sa. Môže sa stať naozaj čokoľvek,“ tie otázky boli až príliš vážne a zložité. Mal zrazu pocit, že je na svete tak dlho ako ona. Nevedel nič viac povedať.
„Ale dnes nás to trápiť nemusí. Môžeme byť spolu a nebáť sa zajtrajška. Ak by to aj náhodou nevyšlo, nechcem, aby sme viac boli nepriateľmi... Už musím ísť. Budú sa o mňa báť. Ty by sa mal vrátiť domov, zajtra zrejme ideš do školy. A ja tiež. Dobrú noc, Daren,“ opatrne vyšla z auta.
Mal som dojem, že my dvaja spolu vydržíme aj tých ďalších pár storočí. Možno preto, že sme sa mali o čom rozprávať. Tiež mala chuť o všetkom diskutovať. Možno som jej mal prezradiť, že upíry vnímajú čas inak. Pre nás to, čo pre ľudí je nedosiahnuteľná večnosť predstavuje čas, ktorý sa môže rovnať dvadsiatim rokom ľudského života. Asi tak sme to vnímali, keďže smrť sa nám väčšinou vyhýbala. Prežiť večnosť s milovanou osobou, nie je pre nás problém. Zameral som sa však len na ľudský faktor. Pretože sa ma nepýtala priamo na upírov. Okrem toho som ju nechcel vystrašiť. Večnosť so mnou by sa možno vôbec nepáčila. Chcelo to čas. A ja viem čakať.

Aireen Blacková

Sledovala som ako sa auto, ktoré ma priviezlo postupne vzďaľovalo. Bol to neskutočne oslobodzujúci pocit. Moje rozbúrené srdce sa upokojilo, nervozita postupne opadala.
Stále to bol pre mňa šok. Už som nebola členom svorky, viac ma neochraňovali. Nepočula som ani ich napomenutia a oni už nemuseli prežívať moje pocity. Po prvý raz po dlhom čase ma neobklopovali výčitky. Samota mi pripadala ako oslobodenie. Samota bez blízkosti upíra, ktorý ma pokojne mohol zabiť vo mne vyvolávala pocit spokojnosti. Daren, s nebezpečne vražednými očami bol preč. Môj život sa opäť začínal. Kdesi v hĺbke mojej bytosti som však cítila, že mi už teraz veľmi chýba. Nedokázala som ho úplne vyčleniť so svojich myšlienok.
Mala som pocit, akoby stál opäť vedľa mňa. Hrozil mi smrťou, ale pritom chcel urobiť niečo úplne iné. Keby tak nebol upír, keby som ja nebola vlkolak. Keby tieto bariéry vôbec neexistovali.
Jacob, kde trčíš tak dlho? Už som tu sama takmer hodinu.
Sadla som si do trávy. Bola som nervózna, totálne vystrašená a začínalo mi byť ľúto, že už nie som v opatere Cullenovcov.
Potláčala som zvieracie pocity, ktoré sa vo mne hromadili. Cítila by som sa oveľa bezpečnejšie, keby som sa mohla premeniť. Moje srdce bolo rozpoltené. Naraz vlákané do dvoch pascí. Stále ma ničil pocit viny. Tá hrozná bezmocnosť predstavovala ten najhorší trest. Nemohla som prestať cítiť. Ignorovať to, čo je pre nás vlkolakov také samozrejme a normálne bolo takmer nemožné. Keď som bola s ním vnímala som tie pocity, ktoré mi naznačovali, že on je tou pravou osobou. Otlačenie do upíra však predstavovalo tú najhoršiu možnú chybu toho uceleného systému.
V myšlienkach sa vrátila k tomu dňu, ktorý ju pripravil o budúcnosť v svorke...

Opäť počula hlasnú hudbu. Rev vychádzajúci z reproduktorov a zachrípnutý hlas svojej najlepšej kamarátky Adrieny Mala dlhšie svetlé vlasy, zelené oči a pomerne štíhlu postavu. Nemala strach s upírov a nevyhýbala sa im. V ten večer získala cennú skúsenosť, ktorá ju takmer stála život.
„Vidíš, takto vyzerá diskotéka... Som rada, že sa aspoň dnes nechala presvedčiť. Nemusela si však so sebou ťahať, aj mladšieho brata...“ nevrlo zavrčala na chudého chlapca, ktorý neustále krčil nosom.
„Mali by ísť preč. Cítim tu tie pijavice,“ nervózne zatínal päste a obzeral sa okolo seba.
„René, ty sa ich bojíš? Si ešte decko...“ podpichla ho... Chcela sa zabávať, chcela ich provokovať.
„Ty by si mala mať väčší rešpekt. Nikdy nevieš, čo sa stane, keď sú na blízku. Nebudem sa dívať ako lovia ľudí,“ podráždene poznamenal chlapec. Chytil svoju sestru za ruku a odmietal ju pustiť.
„No tak nebojte sa, nie sú tu pri nás. Tento podnik je dosť veľký a nemyslím, že sa k nám priblížia... Poďte, trochu si zatancujeme...“ oboch ich vtiahla na parket.
„Nie, ja nechcem..“ namietla chladne.
Brat pustil jej ruku. Musel to urobiť, lebo okolo nich pretancovali ďalší ľudia a parket sa pomaly zapĺňal. Zrazili by ich na zem, keby sa nepokúsim im uvoľniť cestu.
Aireen sa zamotala medzi tancujúcimi postavami. Cítila nepríjemnú vôňu predzvesť blízkosti upírov. Cerila zuby a pokúšala sa tú vôňu presnejšie lokalizovať. Náhle sa ocitla uprostred parketu a nevedela presne, kam sa podel jej brat a kamarátka.
„René, Ady, kde ste?“ predierala sa pomedzi tancujúci dav ľudí, ale napriek tomu sa k nim nevedela priblížiť. Dostala sa z dosahu tanečníkov.
Nejaký chlapec prešiel okolo nej. Bol bledý, napohľad z neho sálala príťažlivosť upírov. Zdvihol hlavu a pozrel sa na ňu. A vtedy sa to stalo. Cítila to a nemohla sa ubrániť. Nevoňal ako upír. Možno sa zmýlila. To si chcela myslieť.
„Hľadáš niekoho?“ opýtal sa pokojne.
„Nie, vlastne...“ nedokázal so seba dostať ani slovo. Veľmi sa čudovala, že ju oslovil.
„To je v poriadku, nemusíš mi odpovedať.“
„Ako sa voláš?“ dostala so seba aspoň ľahkú otázku. Potrebovala to vedieť. Práve totiž našla tú pravú osobu a nič o nej nevedela.

„Ahoj, Aireen, si v poriadku?“ niekto mi opatrne položil ruku na plece. Až teraz som si všimla, že po mňa už prišiel.
„Čau, Jacob. Áno, je mi fajn, ale chcela by som odtiaľto čo najskôr odísť. Nemám tu ani svoje šaty. Všetko sa zbehlo tak rýchlo...“

***

Bella Cullenová

„Edward, stalo sa niečo?“ všimla som si, že prestal presúvať nový nábytok. Pred chvíľou mu opäť niekto volal. Obsah rozhovoru som nepočula, lebo som si privrela prsty do skrine.
„Carlisle doma ubytoval cudzieho upíra. Vraj majú medzi sebou nejakú dohodu, ale mne sa to vôbec nepozdáva. To dievča bude v meste tiež. Povedal som mu to, ale vraj to vôbec nie je dôležité,“ okamžite zhodnotil situáciu.
„To je nepríjemné. Čo tam vlastne chce robiť?“ jemne som ho objala a pobozkala. Vyzeral tak ustarostene, chcela som ho trochu rozveseliť.
„Carlisle povedal, že musí chodiť do školy a tváriť sa ako náš príbuzný. Takisto vraj súhlasil, že nebude napádať ľudí,“ pochybovačne poznamenal Edward. Opätoval mi bozk, ale nanešťastie sme si nemali kam sadnúť.
Chcela som ho objať, ale niečo ma od toho úmyslu odradilo. Cítila som Jacoba, akoby bol blízko mňa a niečo mi hovoril. Zrazu som hľadela na svet inými očami. Chytila som sa za hlavu a tlmene vykríkla od bolesti.
„Daren je nebezpečný, Jake. Ak sa tu ukáže neviem, čo urobím...“ počula som hlas dievčaťa, ktoré sme odviezli, ale mala som pocit, akoby som to hovorila ja.
„Určite sa tu neukáže. Pochybujem, že vie kde si... Bola by to fakt veľká náhoda, keby sa tu objavil,“ jemne jej položil ruku na plece. Striasla som sa, lebo som ten dotyk taktiež pocítila.
„Mám taký pocit, že sa čoskoro stretneme. Neuveríš mi, ale pred chvíľou som o tom počula hovoriť toho upíra.“
„Bella, si v poriadku?“ rukou mi prešiel po tvári.
„Áno, nič mi nie, len sa mi niečo zdalo,“ pritisla som sa k nemu. Naše bozky rozhodne nesmie nikto prerušovať. Ochutnala som tie lákavé pery. Chcela som, aby cítil všetku tu lásku, ktorá napĺňala moje srdce.
„Fuj, oni sa zas bozkávajú,“ Aireen rozhorčene krčila nosom. Počula som ju hovoriť, ale tentoraz si aj ona uvedomovala, že sa nejakým záhadným spôsobom zamiešala do mojej mysle.
„Aireen, môžeš odísť. Chcem, byť s Edwardom sama,“ pokúsila som sa k nej prihovoriť v myšlienkach.
„Ty ma počuješ? No počkaj, to nie je možné. Neviem ako mám odísť? To je snáď vtip. Som stále s Jakom.“
„Možno to robíš ty, Bella. Ja takéto schopnosti nemám. Ty by si to mohla prerušiť.“
Chvíľu som sa sústredila na tvár svojho manžela, začala som opäť vnímať jeho pery, aj to, že sa ešte stále bozkávame. Hlas v mojej mysli stíchol. Dúfala som, že ma už nepočuje, lebo sme sa práve chystali trochu vyskúšať novú posteľ, ktorú Edward stihol dostať do našej spálne.

Aireen Blacková

Musela som zájsť do obchodu. Jacob sa rozhodol, že ma bude sprevádzať. Potrebovala som nejaké veci, aby som aspoň mala niečo vhodné do školy.
Našla som pár vecí, ktoré ma zaujali. Vzala som si však len to najnutnejšie. O spojení s Bellou som mu radšej nič nepovedala. Nechcela som, aby si myslel, že vždy, keď naňho pozriem vidí ho aj niekto iný.
Oni to budú robiť. To je naozaj hrozné. Stále to vidím, ale radšej jej to nepoviem... Možno, keď na chvíľu zavriem oči tak to zmizne...
Tašky s nákupom jej vypadli z rúk... Vnímala vzrušenie svojej novej známej. To vôbec nebolo v poriadku. Začala si predstavovať Darena, aby zahnala tie čudné pocity.
„Ty si s tou pijavicou naozaj chodila? Veď to predsa... Kvôli tomu nechceš, aby som ťa predstavil ostatným?“ Jacob to stále nedokázal pochopiť. Nevedel, kde sa v ženách berie tá zvláštna posadnutosť upírmi.
„Nikdy sme spolu nemali žiadny oficiálny vzťah. Niečo také si neviem ani predstaviť, ale bozkávali sme sa. Členovia svorky sa o tom dozvedeli a takmer ma zabili. Nechceli si to nechať vysvetliť. Nechápali, že ma k nemu priťahuje niečo oveľa silnejšie... Vtedy tomu nikto nerozumel. Rozzúrili sa. Všetci sa postavili proti mne. Mala som zlomené rebrá a takmer som ich útok neprežila... Odvtedy som sa ho už nedotkla ani som ho nevyhľadávala. Nebolo by dobré byť súčasťou spoločenstva. Hneď by zistili, že so mnou niečo nie je v poriadku a začali by ma nenávidieť...“ nechcela som mu to prezradiť, ale napokon som sa rozhodla, že to tak bude lepšie. Nech pochopí vážnosť celej situácie.
„Fuj, teda to od nich nebolo pekné, ale ani od teba. Tí krvilační nám smrdia... Nebozkával by som ich...“ znechutene zmraštil tvár.
„Ani Bellu?“ vedela som, že je to až priveľmi citlivá téma, ale chcela som, aby si to aspoň dokázal predstaviť.
„Neviem, nie som si tým istý... “ zamrmlal neochotne.
„Stále sa môžeš do niekoho otlačiť. To je snáď oveľa istejšie, ako sa normálne zaľúbiť,“ vzala som ho za ruku a opatrne som ho viedla po ulici. Akoby sme si náhle vymenili role. Skúšal ma, či dokážem trafiť až domov.
„Tak to mi radšej nespomínaj. Čo ak sa tu náhodou ukáže nejaká neodolateľná Pijavica... Tiež by som mohol stratiť hlavu.“
„To ti vôbec neodporúčam, ak chceš pokojne žiť nájdi si priateľku, ktorá s tým nemá nič spoločné...“ mala som pocit, že sa na nás niekto díva. Ten pohľad ma priam bolel. Cítila som ho na tele, ako niečo nepríjemné a obviňujúce.
Tak sa to začalo. Tak sa začalo to, čo muselo nevyhnutne prísť. Tak môj svet náhle zmenil farbu a zrútila som sa na zem.

EDWARD CULLEN

veková hranica: 15 rokov a viac!

Keď som ich videl prichádzať, zmocnila sa ma priam neskutočná radosť. Bál som sa, že Bellu ovládla túžba po krvi a budem ju musieť hľadať celú noc. Nechcel som, aby na seba priveľmi upútala pozornosť. Táto oblasť vo mne nevzbudzovala veľkú dôveru, ale potreboval som doplniť benzín, tak sme museli zastať.
S mojou manželkou prišlo aj šestnásťročné dievča so silným vlčím pachom. Ostražito som si prezrel jej myšlienky. Nenašiel som nič podozrivé, okrem jej mena, ktoré sa spájalo so psiskom. Mohol som si myslieť, že Bella sa vráti rovno aj s vlkolakom pre zmenu ženského pohlavia. Napriek tomu som sa na ňu nedokázal hnevať, v žiadnom prípade som jej nemienil nič vyčítať. Len som ju pevne držal pri sebe. Vnímal som akési myšlienky, ktoré zrejme patrili našim.
„Ahoj, ja som Aireen,“ nesmelo odvetilo dievča.
„Veľmi ma teší. Som Edward Cullen a ďakujem ti, zato, že si moju manželku dostala z dosahu poriadneho konfliktu,“ prečítal som si v jej mysli všetko. Nemusela mi nič vysvetľovať.
Jej vzhľad nebol ničím výnimočný. Sivé oči na mňa nervózne hľadeli, akoby si stále nebola istá, či sa ju nepokúsim napadnúť. Nemohol som jej to zazlievať. Ešte nemala žiadne skúsenosti, podľa modrín, ktoré mala na rukách mi bolo jasné, že sa ešte len učí bojovať. Bellina bunda jej celkom nesedela, lebo bola oveľa nižšia ako Bella, rukávy boli príliš dlhé, preto si ich vyhrnula. Spoznal som už zjavné vlčie črty, mala v sebe určitú dávku bojovnosti a odvahy a stále bola mierne prikrčená, akoby sa chystala niekam náhlivo odskočiť. Dlhšie tmavé vlasy mala trochu zlepené a voľne rozpustené. Nebola ničím výnimočná. Nedalo sa povedať, žeby disponovala nejakou výnimočnou fyzickou krásou, ale čo sa týka telesnej stavby, pôsobila v vcelku normálne ako každé iné dievča, až nato, že zrejme patrila do svorky.
„Mali by ste odísť. V lese sa strhla menšia bitka a nebolo by dobré, keby ste sa do toho zaplietli. Mohli by ste ma zviesť do najbližšieho mesta?“ opýtala sa dosť neochotne. Bolo mi jasné, že nie je nadšená týmto stretnutím.
„Áno, samozrejme,“ súhlasil som, ale zaujímali ma dôvody, kvôli ktorým chcela opustiť svojich ľudí. Nebolo zvykom aby vlkolaci utekali z boja. Odpoveď na moju otázku však bola hneď jasná, ani som ju nemusel položiť. Na lesnej ceste sa zjavil upír, ktorého som vôbec netúžil stretnúť. Aireen automaticky podišla bližšie k autu a mierne sa prikrčila a vycerila zuby. Bola pripravená opäť sa premeniť, ak by to bolo potrebné.
Chápal som jej obavy a takisto som sa pripravoval na prípadné nepríjemnosti. Pevnejšie som chytil za ruku svoju manželku.
„Edward Cullen, nečakal som, že sa tu objavíš. Ty nevieš, že tu prebieha skutočná vojna? Ešte si nepočul a malom nedorozumení s tunajšími psami? Ani nepozdravíš starého priateľa?“ pristupoval ku mne celkom bez obáv. To vo mne vzbudzovalo nepríjemné tušenie, že rozhodne neprichádza úplne sám. Nemal som náladu sa s ním príliš dlho zdržiavať. V tomto storočí sa volal Daren Nelson. Veľmi často si menil priezviská a mne vôbec nebolo jasné, ako sa volal predtým, než sa stal upírom. Mal už dvesto rokov, bol odo mňa starší, ale napriek tomu som mu nemohol prepáčiť pár nepríjemných skúseností, ktoré ma kvôli nemu postretli. Bol to len zabijak, bez štipky akejkoľvek ľudskosti. Zabíjal všetko, čo sa okolo neho pohlo, dokonca aj našich.
„Nemyslím, že my dvaja sme niekedy boli priateľmi,“ pokúšal som sa udržiavať bezstarostný tón rozhovoru. Nenápadne som Bellu nasmeroval k autu, chcel som, aby okamžite nastúpila. Aireen otvorila dvere na aute a pomohla jej nastúpiť na miesto vodiča. Obe sa vsúkali dnu. Vlčie dievča stále vrčalo a zatínalo päste, Bella sa ma pokúšala niečo spýtať, ale nemal som čas jej niečo vysvetľovať.
„Môžeš odísť Cullen, nebudem ti brániť, ale ona ostane tu!“ v hlase mu zaznela hrozba.
Mal som šťastie, že ho myšlienky prezradili a stihol som včas uhnúť, pred nepríjemným úderom. Bol skúsenejší ako ja a mal dostatok síl, zrejme sa len pred pár hodinami poriadne nasýtil. Z lesa sa vynárali ďalší vlkolaci a niekoľko upírov. Bojové pole sa zrejme presúvalo bližšie k nim.
„Naštartuj!“ zvolal som. Nebolo pre mňa dôstojné ustupovať, ale nechcel som sa zamiešať do boja, ktorý sa ma vôbec netýkal. Chcel som len svoju lásku dostať do bezpečia a vyhnúť sa akýmkoľvek násilnostiam. Podarilo sa mi včas sa dostať do auta. Jeden z vlkolakov sa vrhol na môjho protivníka. Belle sa podarilo nabrať rýchlosť, unikali sme z dosahu bojachtivých vlkolakov a upírov.
„Edward, zasekla sa mi noha. Nemôžem ňou vôbec pohnúť,“ vyhŕkla zdesene.
Poriadne som bledol a chcel som sa nejakým spôsobom dostať na predné sedadlo.
„Vydrž, hneď to bude, len sa poriadne sústreď,“ Aireen opatrne vytiahla jej nohu z nepríjemného zovretia. Rozviazala šnúrky, aby to šlo lepšie.
„Ďakujem ti,“ uľahčene si vydýchla Bella. Noha ju stále trochu bolela, ale aspoň nedošlo k žiadnym vážnym zraneniam.
„Výborne, hneď ako si budem istý, že nás nikto nesleduje vymeníme sa,“ navrhol som ochotne.
„Čo máš spoločné s Nelsonom?“ potreboval som to vedieť z viacerých dôvodov. Zaujímalo ma prečo si 16- ročné dievča komplikuje život s upírom, ktorý by ju mohol pokojne zabiť.
„Nechcem o tom hovoriť. Je to záležitosť nášho národa,“ nespokojne zavrčala Aireen.
„Musím ťa sklamať, ja to vlastne už viem, ale chcel som, aby si to radšej neváhala vysloviť nahlas. Možno by sme ti mohli nejako pomôcť,“ nechcel som prezrádzať jej osobné záležitosti, ale problém takéhoto charakteru som neočakával.
„Nelez do mojej hlavy!“ nervózne zavrčala Aireen. Odvrátila odo mňa zrak a ostala sedieť. Celý zvyšok cesty myslela len na boje s upírmi na množstvo nepríjemných scén, ktoré ma odradili od jej mysle natoľko, že som sa začal nenútene zhovárať s Bellou a prestal som venovať pozornosť našej nedobrovoľnej spoločníčke. Keď sme sa konečne dostali do obývanejších oblastí, čo nebolo dobré hlavne pre apetít mojej manželky, naša spoločníčka sa konečne odvážila prehovoriť:
„To bude stačiť. Niekto ma tu čaká a viem, že je už netrpezlivý. Ďakujem vám za zvezenie. Prajem vám šťastnú cestu,“ keď auto zastalo a ona mohla konečne vystúpiť bola už omnoho uvoľnenejšia a spokojnejšia.
„Prosím vás, nehovorte to nikomu. Mohlo by to priniesť len zbytočné problémy,“ povedala nesmelo.
„Môžeš sa na mňa spoľahnúť. Nikto sa to nemusí vedieť. Naši ľudia potom určite netúžia a vaši by takisto neboli nadšení,“ obišiel som obývané územie a zamieril s autom na cestu, bez ďalšieho zastavenia. Stihol som zaujať miesto vodiča.
„Prečo sme sa tak ponáhľali. Mohli sme chvíľu počkať. Veď dnes sa cítim dobre, ani nemám chuť na krv,“ odvetila nervózne.
„Neponáhľame sa kvôli nej, len som si myslel, že bude lepšie, keď sa nestretneš s Jacobom. Príde si po svoju príbuznú...“ okamžite som oľutoval, že som vyslovil jeho meno. Vrhla neistý pohľad na svoj náramok. Premeriavala si svojho vĺčika. Nevedel som, načo myslí, ale v tej chvíli som to považoval skôr za výhodu.
Vytiahol som z priehradky mobilný telefón. Jednu ruku som nechal položenú na volante a druhou som pomocou rýchlej voľby okamžite navolil číslo.
„Ahoj, Edward, už ste dorazili? Dúfam, že ste v poriadku. Alice sa na dosť dlhú dobu stratila vaša budúcnosť,“ ustarostene poznamenal Carlisle.
„To je v poriadku, stretli sme vlkov, ale nič sa nestalo. Sme na ceste do menej obývaných oblastí. Len som ti chcel oznámiť, že sa na našom území môže nečakane objaviť Daren Nelson. Alice by mala sledovať jeho budúcnosť a ak sa niečo zmení, okamžite ma informujte. Už tu vyvolal jednu vojnu a nebolo by dobré, keby sme aj my boli obeťami jeho záujmov. Pozdravuj všetkých a maj sa dobre. Čoskoro sa opäť ozvem,“ opatrne ukončil hovor.
„Edward, stále cítim taký nepríjemný zápach. Mohla by som otvoriť okno?“ opýtala sa nesústredene.
„Áno, samozrejme, ale prosím ťa, nabudúce si dávaj lepší pozor. Daren je nebezpečný. Veď si videla, že aj vlci majú pred ním rešpekt,“ sústredil som svoju pozornosť na udržanie rýchlosti, ktorá jej vyhovovala, aj keď najradšej by som popohnal celý svet, len aby sme už čo najskôr boli v bezpečí.