Twilight FF

BELLA CULLENOVÁ

veková hranica: od 15 rokov a viac

Vyšla som z auta. Len na niekoľko minút som sa chcela poprechádzať. Trochu sa odpútať od všetkého, čo sa stalo. Ešte stále sa cítim zvláštne, akoby niečo prechádzalo cez moje vnútro. Už necítim chlad ani bolesť. Všetko mi pripadá také zvláštne, akoby som prvý raz skutočne spoznávala celý svet. V mojej mysli blúdia skryté slovíčka, ktorým nerozumiem.
Možno preto som zamierila do lesa, aj keď Edward mi to výslovne zakázal. Vôňa toho miesta ma priťahovala. Cítila som niečo neopakovateľné, zakázané a predsa veľmi blízke. Cudzí pach ma na chvíľu zbavil príjemných pocitov. Začula som vrčanie, veľmi ostré a prenikavé. Inštinktívne som sa prikrčila a snažila som sa kráčať čo najtichšie. Nechcela som, aby mi niekto ublížil. To nebolo mojim cieľom. Nemohla som však zastať. Niečo ma k tomu miestu priam magicky priťahovalo. Oprela som spadnutý strom, ktorý ma pred nimi čiastočne zakrýval. Všetko bolo v poriadku, až kým som si nezakvačila nohu o jeden z konárov. Naskytol sa mi pohľad na dve rozdielne skupiny. Starý muž s dlhšou bielou bradou, vysoký polonahý tínedžer a tmavovlasé dievča, ktorému som poriadne nevidela do tváre. Podľa pachu šlo o vlkolakov, jeden veľmi starý a očividne zranený a dvaja mladí.
Proti nim stáli naši. Aspoň tak by som ich mohla nazvať. Štyroch upírov obklopoval takisto veľmi výrazný pach. Traja svetlovlasí, cerili zuby na starého vlkolaka a pokúšali sa upútať jeho pozornosť. Pohybovali sa tak rýchlo, že som nemohla rozoznať, ich tváre a ledva som si všímala postavy. Štvrtý sa držal od nich trochu bokom. Bolo mi jasné, že to bol vodca skupiny. Mal chladný pohľad nemilosrdného lovca. Mierne ostré rysy tváre mu dodávali zvláštnu príťažlivosť. Ani sa nenamáhal zapojiť do boja, len sa díval a rukou si prechádzal po zlatom prsteni, ktorý mal na prste. Vyžarovala z neho príťažlivosť nášho druhu, ale mne pripadal odporný. Nemal v sebe nič z toho, čo som tak obdivovala na Cullenovcoch.
Inštinktívne som vycítila, že napriek tomu, ako to na prvý pohľad vyzerá, nie je zbabelec a dokázal by okamžite zaútočiť, keby zistil, že sa veci nevyvíjajú podľa jeho predstáv.
Pokúsila som sa vymaniť si nohu zo zovretia konárov, lebo to začínalo byť bolestivé, to som však nemala robiť. Ozvalo sa hlasné prasknutie, skotúľala som sa rovno medzi nich.
„Toto je naše územie, nemáte tu čo robiť! Nemyslite si, že vám dovolím pokračovať v tej hre. Už som vám raz povedal, že tu nie ste vítaní!“ zavrčal starý muž.
„Na tvojom mieste, by som priveľmi nevyskakoval Collder. Máš príliš krehké kosti. Mohol by si o ne prísť,“ chladne odvetil vodca.
„Neprišiel som sem s vami bojovať. Nemám to v úmysle, ale ak nás budete aj naďalej zdržiavať neskončí sa to dobre pre obe strany,“ podarilo sa mu zasiahnuť jedného upíra, ale zvyšní dvaja sa naňho vrhli a pokúšali sa ho roztrhnúť na dve rovnaké polovice.
„Nie, prestaňte!“ dievča zmenilo podobu takmer v rekordnom čase. Chlapec po chvíľkovom váhaní takisto nadobudol čiernu kožušinu. Obaja mi pripadali po premene úplne rovnakí. Chlapec celou silou schmatol upíra a pokúšal sa mu odhryznúť hlavu. Dievča striaslo zo stareckého tela ďalšieho útočníka. Obratne sa vyhlo úderu do hlavy, ale napriek tomu schytalo nepríjemný zásah do brucha. Chlapec nedržal svoju korisť poriadne. Pridusené vlčie zavitie, úder labou namierený rovno do oka, hrozivé šklbanie a trhanie a potoky krvi, ktoré vytekali z protivníkov, mi začínali spôsobovať nevoľnosť. Bola som taká smädná a niečo vo mne sa túžilo zapojiť do boja. Starý vlkolak takisto zmenil podobu a bojoval z ešte väčšou zúrivosťou. S chlapcovou pomocou si držal upírov od tela. Zavíjal tak nahlas a bolestne. Bolo mi jasné, že volá o pomoc. Zrejme sa jeho zranenia nestačilo hojiť až tak rýchlo, ako potreboval.
Vodca sa zapojil do boja. Oddelil dievča od jedného z upírov tým, že ju schmatol za krk. Jej pazúry sa mu zaryli do ruky. Zvalila ho na zem a druhou labou ho poriadne zasiahla do rozkroku. Pridusene vykríkol, povolil zovretie a pevnejšie zachytil jej končatiny. Stisol ich tak silno, až sa ozvalo nepríjemné zaprašťanie. Kosti však nechcel zlomiť, nevynaložil dostatočnú silu, vyzeralo to skôr ako varovanie. Ozvalo sa nepríjemné cvaknutie. Dievča asi nechtiac stúpilo do pasce, nastraženej na zver. Klepec sa uzavrel okolo jej nohy. Okamžite vystrekla krv. Nevládala sa ani pohnúť a nemala žiadnu možnosť uniknúť z jeho dosahu. Jej život bol v rukách upíra a on si to takisto uvedomoval.
Mohol by to urobiť, videla som, že by stačil len okamih a vyšlo by mu to. Dokázal sa veľmi dobre ovládať a bolesť preňho nepredstavovala problém. Videla som, že Collder a chlapec majú veľa práce s upírmi a nestíhajú jej prísť pomôcť.
Dievča zmierlivo zložilo hlavu na jeho koleno. V jej očiach sa odzrkadľovalo chladné pohŕdanie, ale zároveň aj strach, ktorý nemal nič spoločné so smrťou. Upír povolil zovretie. Rukami siahol na klepec a rozovrel ho. Dievča vytiahlo svoju nohu von a odtiahlo sa od neho. Krivkajúc zamierilo do kríkov. Bolo mi jasné, že beží smerom ku mne. To vôbec nebolo dobré znamenie. Vrčanie sa znásobilo, prichádzali posily.
Mykla som nohou, a podarilo sa mi ju dostať zo zovretia konárov. Nepríjemné prasknutie upútalo pozornosť protivníkov. Cítila som, ako ma niečo pevne zovrelo a ťahalo preč. Dostali sme sa hlbšie do lesa, ja som sa vôbec nebránila bola som v takom šoku, že som nemohla pohnúť rukami ani nohami. Tá krv, ktorá vytekala z jej rán mi spôsobovala hotové utrpenie, ale bojovala som s živočíšnymi pudmi, tak ako zrejme aj ona. Rana sa však veľmi rýchlo hojila, ostali len krvavé stopy na členkoch.
Dievča bežalo čo najrýchlejšie preč, akoby cítilo, že boje budú pokračovať. Nebránila som jej vtom. Bola som rozhodnutá bojovať, len ak sa pokúsi mi ublížiť. Na chvíľu zastala a zložila ma do trávy, keď sme boli dostatočne ďaleko. Musela vedieť, že som upír a aj tak mi pomohla, nechápala som prečo.
„Ty si Bella Swanová?“ dievča prehovorilo tak nečakane, že som sa takmer neubránila zavrčaniu.
„Cullenová,“ opravila som ju automaticky.
„Som Aireen Blacková, príbuzná tvojho kamaráta Jacoba. Neustále mi o tebe písal. Dokonca poznám aj tvoju tvár, aj keď ty o mne zrejme nič nevieš. Už sa už dozvedel, že si upírka a stále mu to nedá pokoj. Dúfam, že sa nepokúsiš so mnou bojovať. Ako vidíš, nemám náladu na ďalšie súboje,“ utierala si ruky do lístia a zamračene krčila nosom. Zrejme jej vadil pach upírov.
„Nie, bez obáv, neublížim ti. Prečo si ma vlastne odniesla preč? Nestane sa niečo tvojim príbuzným?“ opýtala som sa. Nechcela som, aby kvôli mne niekomu hrozila smrť.
„Prišla tam celá svorka. Oni by ťa roztrhali bez ohľadu na to, ako sa voláš a či si tam náhodne alebo nie. To by nikoho nezaujímalo. Jacob by nezniesol, keby sa ti niečo stalo. Naši ľudia hrozne zúria. Nemôžu sa zmieriť s tým, čo sa tu odohralo. Dúfam, že sa tu nechystáš usadiť?“ až príliš neskoro si uvedomila, že je nahá.
„Nie, len tadiaľto prechádzam spolu s manželom, ale netušili sme, že tu vypukol taký hrozný konflikt,“ spomenula som si, že mám zo sebou príručnú tašku, pripomínajúcu maličký batoh. Vytiahla som z nej čiernu sukňu, ktorú som prednedávnom dostala od mami. Takisto som si zobliekla bundu, aby bola riadne oblečená.
„Tak v tom prípade ho musíme rýchlo nájsť tvojho manžela. Hneď musíte odísť, aby nestihli zachytiť stopu. Mala som pokojne odísť, rozlúčiť sa s našimi, ale už mi je jasné, že takto to nepôjde...“ odvetila smutne.
„Radšej už poďme, musíme sa ponáhľať,“ obe sme bežali, čo najrýchlejšie k ceste. Zazrela som manželovo auto. Edward si nás zamračene premeriaval. Okamžite ma pevne zovrel do náručia.